Osvienčim
Dňa 7. mája sme my, žiaci deviateho ročníka, absolvovali poznávaciu exkurziu do Osvienčima. Keď sme dorazili na miesto, všetci boli v napätí, čo nás to vo vnútri čaká...
Na začiatku nám pridelili sprievodkyňu a tá nám hneď vysvetlila nápis na bráne: Arbeit macht frei - práca oslobodzuje. Avšak otočené B znamenalo – kto tu vstúpi, už živý neodíde.
Prekvapilo nás, keď sme sa dozvedeli, že ona sama žila v tom čase v Osvienčime. Ako pamätníčka nám živo priblížila ľudské utrpenie počas druhej svetovej vojny. Ukazovala nám, ktorých ľudí z archivovaných fotiek poznala a ktorí sú ešte nažive. Obdivovali sme ju, ako dokáže o niečom takom hroznom hovoriť deň čo deň.
V prvej budove sa nám vryla do pamäti fotografia, kde esesák ukazuje starému mužovi, nech ide vpravo, čo znamenalo smrť. Tých, čo išli vľavo čakala ťažká práca, možné vyhladovanie aj iná krutosť.
Najväčšia hrôza však pre nás bola vidieť všetky tie ľudské vlasy, hrebene, okuliare, topánky a oblečenie. Ďalšie zdesenie prišlo pri prezeraní si fotografií Židov, ktoré znázorňovali obdobie prežité v tábore. Často to boli len tri mesiace.
Dostali sme sa aj ku plynovej komore. Z viacerých filmov sme už vedeli ako to tam asi vyzerá, no vidieť to na vlastné oči bol naozaj silný zážitok.
Aj svedectvo našej sprievodkyne o doktorovi Jozefovi Mengelovi, prezývanom Anjel smrti, bolo veľmi pôsobivé. Najčastejšie experimentoval s cigánmi, dvojčatami alebo s tehotnými ženami. Keď sa mu pokus nevydaril, telá spálil a popol vysypal do rieky.
Naša cesta pokračovala do Birkenau – druhej čsti koncentračného tábora. Tu bolo miesta až pre 90 000 Židov. Prešli sme murované aj drevené domy, kde spávali. Všade boli 3-poschodové „postele“. Tí, čo spali úplne dole to mali najhoršie, pretože potkany im cez noc obhrýzali kožu.
Po celý čas ako sme prechádzali tábormi, sme si postupne začali uvedomovať ten strach, beznádej a hrôzu, ktorú museli zažiť nevinní ľudia. Aj po rokoch je to silné memento a varovanie pre tých, ktorí túžia po moci a vláde.
Andrea Bachanová 9.A
![]()
